Vojna, o ktorej Rusko nechce počuť (rozhovor s historikom Pavlom Knyševským)

Posted: 8. december 2009 in rusko-japonská vojna

Vaša koncepcia je opakom pretrvávajúcich hodnotení. Tvrdíte, že Rusko vojnu na východe v r. 1904 – 1905 neprehralo. Na čom zakladáte svoje tvrdenie?
Predovšetkým by som podotkol, že to nie je len moja koncepcia, lebo do istej miery bola uznaná aj po jednaniach v americkom Portsmouthe v auguste 1905. Za Rusko viedol tieto rokovania knieža Sergej Witte. V roku 1918 vyšla v Rusku kniha spomienok Witteho tajomníka Korostovca, v ktorej podrobne opísal nielen priebeh jednania, ale aj mnohé politické a hospodárske podrobnosti z rusko-japonskej vojny. Ako dosvedčuje Korostovec, Witte dal hneď na začiatku v Portsmouthe všetkým prítomným delegáciám, včítane japonskej najavo, že Rusko je v pozícii mocnosti, ktorá vojnu neprehrala.Keď Japonci predložili 12 podmienok mierovej zmluvy (jeden bod obsahoval požiadavku, že Rusko musí zaplatiť Japonsku kontribúcie vo výške 470 miliónov dolárov), Witte prehlásil: “Kontribúcie platí porazená krajina, ale my sa za takú nepovažujeme. Platí sa len vtedy, keď sa krajina nemôže zbaviť nepriateľa, ktorý je mimo územia Ruska. Rusko má predsa toľko zdrojov, že môže vo vojne pokračovať. Sme dosť bohatí, aby sme mohli mohli viesť túto vojnu ďalej”. Situácia ruských vojsk bola v tej dobe taká, že Rusko skutočne nemohlo vo vojne pokračovať. Nebudem sa zmieňovať o všetkých bojových akciách ruských vojsk, ale stačí konštatovať, že ani bitka pri Liao-jangu, trvajúca 11 dní, ani neskoršia mukdenská operácia, v ktorej straty Japonska boli 70 tisíc padlých a ranených a Ruska 59 tisíc mužov, vojská generála Kuropatkina neprehrala. Všetky obvinenia z neschopnosti na jeho adresu sú nepodložené.

Ruská armáda sa v tejto vojne postupne sťahovala na obranné postavenia do vnútra Mandžuska a podnikala pritom protiútoky. Bojisko spojovala s metropolou jediná železnica, a to značne sťažovalo zásobovanie ruských vojsk. Postupne sa však situácia ruských vojsk stabilizovala, pretože odchodom sa neustále približoval tyl.

Vo vojne bolo možné pokračovať, ako to aj požadovali i tzv. vlastenecké kruhy najvyššej ruskej spoločnosti. Konflikt mohol byť riešený aj jednaním. Ako ruskí, tak japonskí vojaci boli do krajnosti unavení vypätými bojmi, obidve strany mali veľké straty aj keď straty na životoch Japonska boli väčšie.

Rusko-japonská vojna, pokiaľ sa dá vôbec o vojne takto hovoriť, patrila v dejinách vojen k civilizovanejším. Na obidvoch stranách sa dodržiavali všetky vtedajšie pravidlá vedenia vojny, medzinárodné konvencie, dohody. Neporušiteľným pravidlom bolo pravidlo pochovávania padlých a nebolo výnimkou, že japonskí vojaci a dôstojníci boli pochovávaní na pravoslávnych cintorínoch na miestach k tomu určených. Ruskí vojaci boli naopak pochovávaní na japonských cintorínoch za dodržania všetkých vojenských pravidiel zo strany Japoncov. Pod patronáciou Červeného kríža pracovali na bojiskách mobilné vojenské nemocnice z Nemecka, Rakúska, Talianska, Rumunska a ďalších krajín. Pri štábe ruských a japonských armád boli akreditovaní novinári a vojenskí pozorovatelia z mnohých štátov.

Dôsledne sa plnili medzinárodné dohody o zachádzaní s vojnovými zajatcami. Napr. ruskí vojnoví zajatci (okolo 70 tisíc) neboli v Japonsku držaní v zajateckých táboroch, ale v zvláštnych kolóniách (osadách). Pravidelne dostávali z domova poštu, balíčky a dokonca čerstvé noviny. Lekárska pomoc a slušná strava boli samozrejmosťou.

Vojna sa vyznačovala pozoruhodnou rytierskosťou, ktorá rešpektovala nepriateľa. To sa dosiaľ zamlčovalo a sovietska historiografia udalostí tejto vojny osvetľovala tendenčne. Tvrdilo sa napríklad, že Rusko sledovalo len svoje imperiálne ambície a snažilo sa diktovať na Ďalekom východe politické podmienky. Ale tomu tak nebolo. Konflikt začal kvôli Východočínskej železnici, ktorú Rusko po šiestich rokoch stavby dokončilo v r. 1903 v celkovej dĺžke 2500 km. Bola to obchodná tepna, umožňujúca hospodársky rozvoj Ďalekého východu.

Rusko sa snažilo čeliť japonskej expanzii v Kórei a Číne, čo malo dôležitý význam pre neskorší hospodársky rozvoj Ďalekého východu a Sibíre. Podtrhujem pre hospodársky rozvoj, a nie dosiahnutie dominantného vojenského postavenia v juhovýchodnej Ázii. Išlo o vojenskú bezpečnosť rozvoja Ruska ako opory jeho ďalšieho hospodárskeho vzostupu a prosperity. Portsmouthské jednania tieto zámery Ruska potvrdila.

Téza teda znie, že Rusko svoju vojnu s Japonskom v rokoch 1904 – 1905 neprehralo. Ako potom hodnotiť naprosto evidentnú udalosť tejto vojny – pád pevnosti Port Arthur? Nesvedčí o jednej z najväčších porážok ruských vojsk? Lenin predsa na tejto skutočnosti postavil teóriu o nevyhnutnosti zániku ruského samoderžavia.
Port Arthur nepadol, vydal ho generál Stesseľ v januári 1905. Pevnosť, obliehaná zo všetkých strán sa bránila 150 dní. Straty ruských vojsk pri vydaní Porth Arthuru činili 17 tisíc vojakov a dôstojníkov, straty Japoncov 110 tisíc.

Pevnosť však mala ešte 15 tisíc bojaschopných vojakov, 610 diel, strelivo a potraviny. Ale pokračovať v obrane bolo nezmyselné, pretože Porh Arthur bol odrezaný od hlavného zoskupenia ruských vojsk. Generál Stesseľ sa preto rozhodol, v rozpore s vojnovou radou, pevnosť vydať, a tak zachránil životy zvyšných 15 tisíc vojakov. Neskoršie bol Stesseľ za toto rozhodnutie postavený pred súd a uväznený v Petropavlovskej pevnosti.

Lenin v súvislosti s tzv. pádom Port Arthuru napísal: “Ukázalo sa, že ako loďstvo, tak aj pevnosť a poľné opevnenie a pozemná armáda sú zaostalé a k ničomu sa nehodia”. Toto tvrdenie nezodpovedá pravde. Nejde prehliadnuť, že rusko-japonská vojna pripadla na obdobie vojensko – technologickej revolúcie v Rusku. Mnohé, čo bolo do vojenstva vnesené, pochádza práve z tohto obdobia: napr. vzdušný prieskum, streľba delostrelectva zo zakrytých pozícií, výroba nového priebojného streliva, míny atd.

Prečo prevládlo boľševické hodnotenie rusko – japonskej vojny? Ale neboli to len boľševici, podobne sa vyjadrovali aj mnohí čelní politici v Rusku a rovnakého názoru bola aj vetšina poslancov vtedajšej Dumy (parlamentu).
Tento názor bol pre mnohých výhodný, a to ako pre boľševikov, tak aj pre tzv. nové demokratické sily Ruska. Teraz je známe, že na revolučnom hnutí tých rokov participovali aj zahraničné rozviedky. Podľa mňa nie je náhodou, źe práve v tej dobe začala v USA pôsobiť boľševická finančná skupina Burenin-Andrejevová (Andrejevová sa neskoršie stala druhou ženou Maxima Gorkého). Tá potom začala robiť finančné operácie, ktoré sa Leninovi zapáčili natoľko, že Andrejevovú vyznamenal krycím menom Fenomén.

Ale v tejto histórii je ešte mnoho vecí zahalených tajomstvom. Chcel by som zdôrazniť, že práve vtedy začína dochádzať v Rusku ku boji o moc.

Pripusťme, že sa stotožníme s Vašim názorom, že Rusko vo vojne s Japonskom poráźku neutrpelo. Je vôbec nutné také prehodnotenie? Nebolo by lepšie to ponechať na neskoršiu dobu (pozn. – rozhovor bol robený v 90. rokoch)?
Dôsledky rusko – japonskej vojny sú aktuálne aj dnes. Predovšetkým v medzinárodnej činnosti Ruska. Mám na mysli pokusy o vyriešenie politického konfliktu, týkajúcich sa tzv. sporných území, t. j. južnej časti Sachalinu a štyroch ostrovov Kurilského súostrovia. Podľa Portsmouthskej zmluvy boli postúpené Japonsku. Boľševická vláda uznala túto zmluvu v r. 1925.

Z neznámych dôvodov sa dosiaľ nikto nepokúsil analyzovať priebeh tohto jednania s Japonskom ohľadne týchto území, podstatu požiadaviek, ktoré si kládli Japonci, ani podstatu ruských protiargumentov.

Uzavretie Portsmouthskej zmluvy sa však dodnes považuje za potupu pre Rusko. V skutočnosti to bol akt veľkomyselnosti štátu, ktorý vojnu neprehral, ale v záujme dobrých susedských vzťahov medzi štátmi, na ktorých závisel mier a kľud v ázijskom regióne. Otváral možnosť tesnej hospodárskej spolupráce medzi Ruskom, Japonskom a východoázijskými krajinami.

Rusko sa zrieklo štyroch ostrovov Kurilského súostrovia a južnej časti Sachalinu v prospech Japonska, aby sa na nich nebudovali vojenské základne, ale aby sa tam rozvíjal priemyselný rybolov, teda na podporu životných záujmov Japonska ako budúceho hospodárskeho partnera. Rusku ostala Východočínska železnica, ktorú potom Stalin v r. 1935 za babku predal mandžuskej vláde. Než začneme chváliť sovietsku vládu za to, že po druhej svetovej vojne jednostranne anulovala Portsmouthskú zmluvu, je najprv treba sa zorientovať vo všetkých podrobnostiach, ktoré s ňou súvisia a preniknúť do Stalinovej veľmocenskej hry, spojenej s navrátením južnej časti Sachalinu a Kuríl po kapitulácii Japonska a v 50. rokoch potom s Port Arthurom a prístavom Daľnij.

Už som sa zmienil o denníku, ktorý si viedol Korostovec, tajomník kniežaťa Witteho na portsmouthských jednaniach. Bol publikovaný v r. 1918 v časopise Byloje a potom sa dostal pod zámku, pretože sa zdal boľševickým úradom ideologicky škodlivý. Zatiaľ je to nielen pútavé čítanie, ale unikátna učebnica východnej diplomacie. ktorej sa zrejme nedostáva terajším diplomatom, pretože sa bezúspešne pokúšajú urovnať sporné otázky s Japonskom.

Existuje ešte jeden aspekt. Mravný základ štátu, ako napísal Puškin, sa začína láskou k hrobom otcov. Aká bola táto láska za sovietskeho režimu, hanba hovoriť. Dochovala sa fotografia titulného listu knihy Na pamäť padlých v rusko – japonskej vojne, do ktorých bolo zanesených VŠETKÝCH padlých mužov. Bol to rukopis, a čo sa s ním stalo, nikto nevie. V 20. rokoch boli z podnetu boľševickej vlády zošrotované haldy archívnych dokumentov o rusko – japonskej vojne. Od r. 1911 stál v Leningrade ojedinelý chrámový pamätník, zvaný Chrám na vodách, ktorý symbolizoval spoločný hrob všetkých ruských námorníkov, zahynuvších na mori. Na bronzových doskách v chráme boli vyrazené ich mená, počnúc plavčíkmi až po admirálov. Chrám bol v r. 1932 verejne strhnutý.

Verejnosti je tiež málo známe, že na území Japonska sa nachádza 30 cintorínov ruských vojakov a dôstojníkov, ktorí zomreli v zajatí v dôsledku zranení alebo na následky rôznych chorôb (najväčší cintorín je v Jokohame) a veľký počet hrobov ruských vojakov je aj v Číne. Čo sa s nimi stalo? Kto si na nich spomenie?

Pred štyrmi rokmi sa objavila práva, že v Číne sa chcú pokúsiť o vyzdvihnutie obrnenca Petropavlovsk, ktorý sa potopil 31. marca za dosiaľ nevyjasnených okolností. Usudzuje sa na diverziu čínskych špiónov alebo na roztrhnutie plavidla mínou a v hlbinách zahynuli vynikajúci synovia Ruska, ako bol admirál Makarov, maliar Verščagin a stovky ďalších hrdinských námorníkov. Tí všetci spia svoj večný sen v 40 metrovej hĺbke zálivu pri Port Arthure. Číňania, ktorí sa chystajú Petropavlovsk vytiahnuť, s ním majú najrôznejšie plány, dúfajú, źe v ňom nájdu nielen drahé veci, zlato a striebro, ale majú ho v úmysle prerobiť na plávajúcu reštauráciu. Ruské úrady nesmú nič také pripustiť, bola by to tá najväčšia potupa padlých.

Vari si nikto za sovietskeho štátu nespomenul na živých a padlých hrdinov tejto vojny?
Precedens tu bol, došlo k tomu už po Stalinovej smrti v r. 1954. Pri príležitosti 50. výročia hrdinských bojov krížnika Varjag, bolo výnosom Najvyššieho sovietu ZSSR 19 bývalých členov posádky, ktorí prežili a dožili sa aj r. 1954, vyznamenaného medailami Za odvahu. Ani pred tým, ale ani potom si už nikto na účastníkov tejto vojny nespomenul.

Ako si vysvetliť, že v ruskej historiografii prevládal boľševický názor na udalosti rusko – japonskej vojny a pretrváva dodnes?
Pokiaľ ide o dnešnú situáciu, uviedol by som dva dôvody. Tým prvým je pseudovedecký snobizmus bývalých oficiálnych historikov a druhým snobizmus politický.

História by samozrejme mala byť zbavená ideológie. Ruskí historici, ktorí sa venovali rusko – japonskou vojnou a písali o nej svoje dizertačné práce, na svojich predchádzajúcich stanoviskách zotrvávajú a iné názory nechcú uznať. Neotrasiteľnosť minulých pseudovedeckých názorov (včítane histórie rusko – japonskej vojny) vytvára ideologický základ pre názory prívržencov tvrdej orientácie.

Všetkým je myslím teraz jasné, k čomu vedie skresľovanie historickej pravdy. Je možné to povedať aj tak, že kto si dovolí vystreliť na históriu z pušky, odpovie mu delová salva.

Mark Dejč
Zdroj: Ruské aktuality

Komentáre
  1. dalios píše:

    Tak prehrali tú vojnu, či nie?

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s